Povesť o Ďurovej skale

   V dedine žila rodina želiara, nevodilo sa im zle, lebo boli pracovití a šporovliví, postavili si aj chalúpku, v ktorej sa mali radi. Pomaly v nej starli, ale deti neprichádzali. Keď sa už zmierili s tým, že chalúpku nebude mať kto zdediť, narodil sa im prekrásny synček a dali mu meno Ďurko.
    Malý Ďurko na radosť rodičov rástol ako z vody, veľmi rád pomáhal rodičom a keď zostarli a nevládali pracovať, sám sa im stal živiteľom. Práca ho zocelila, vyrástol na statného muža, pretože kamarátov o hlavu prečnieval nazývali ho Ďuro. Jeho rodičia už pomreli na starobu a zostal sám. Samému mu bolo smutno, preto chodieval do mesta predávať ,čo vyrobil a kupovať, čo potreboval do domácnoti. V meste na jarmoku si všimol mladú peknú dievčinu, ktorá sa mu ihneď zapáčila. Od trhovníkov sa dozvedel, že je dcéra bohatého kováča a pochádza zo Švábu. Statný mládenec neváhal, prihovoril sa dievčine a zistil, že sa volá Johanka, a že rodičia ju veľmi strážia lebo chcú pre ňu bohatého ženícha. Ďura dlho škrelo ako sa s Johankou stretnúť až vyhútal, že vybehne za dedinu na kopec, a keď sa tam postaví na skalu uvidí Johanke na Švábe do dvora, potom zamáva bielou plachtou pripevnenou na haluz a Johanka,na znak súhlasu, že príde vyvesí bielu plachtu na plote.
    Ďuro nebol Johanke ľahostajný, preto rýchlo súhlasila, keď Ďuro zamával, vyvesila plachtu na plot a už Ďuro bežal ozlomkrky dolu lúkou, rodičom povedala, že ide do doliny k potoku nazbierať do batôžka trávu pre kravičky. A tak sa stretávali v doline na ich lúke zvanej Kováčova lúka. Čím ďalej, tým častejšie sa objavovala plachta nad Ďurovou skalou a Ďurovou lúkou sa vlnil vydratý chodníček, až sa mladí dohodli, že budú navždy svoji, darmo boli Johankyni rodičia proti.
    V Ďurovej rodine bolo vždy veselo, lebo mali kopu dobrých detí, Ďuro sa stal váženým občanom, pomáhal ľuďom a tí z úcty hovorili, že idú do Ďurov za Ďurom aby im poradil a pomohol, čo Ďuro vždy rád s láskou urobil.