Povesť o Solisku


   Pôda na našom kopci je málo prajná, preto všade, kde sa na okolí dalo ľudia obrábali pôdu, aby si dopestovali dosť obživy. Zdola dediny bolo miesto, kde sa nechcelo nič urodiť a rástla tam len zvädnutá trávička. Skupinke veselých podgurážených to nedalo pokoj a vymýšľali, ako by to miesto využili. Zanedlho prišli na myšlienku, že by tam mohli zasiať soľ, lebo je jej aj tak málo a musí sa chodiť kupovať do mesta. Aktívnejší neváhali,  na druhý deň poďho na to miesto a zasiali soľ.
    Chodili, pozerali, veľa pálenky vypili, soľ však neklíčila a naopak, ešte aj trávička čo tam predtým rástla akosi ohnedla. Nedali sa len tak ľahko odradiť a znovu zasiali soľ. A čuduj sa svete trávička celkom zmizla a na jej mieste vyklíčili akési lístočky. Vždy keď popili, chodili sa kochať svojim dielom. Rastliny rástli až dorástli do veľkosti človeka. Keďže rastliny pichali vysvetlili si, že soľ už dozrieva.
    Prišiel čas zberu lebo už aj sniežik občas poletoval, rastlinky pokosili, vymlátili, celí sa dopichali, ale soľ ani z jednej rastlinky nevypadla. A zas pri poháriku hútali v čom je chyba. Najmúdrejší sa zrazu klepne prstom do hlavy: „Už to mám", hovorí. "Treba kopať!", lebo som počul, že soľ kopú. "Možno rastie v zemi ako krumple.“ Ihneď si na to pripili ,zobrali náradie a hybaj zorať úrodu.
    Kopú a naozaj sa čosi belie ako soľ. Ihneď koštujú, ale nie je to slané. Kopú hlbšie a hlbšie stále je to belšie podobá sa soli ale stále nie je slané. No tí z dediny, čo nepopíjali, zistili, že je to piesok, s ktorým môžu stavať domy.  Od toho času si chodia na Solisko nakopať piesok.

Podľa ľudového rozprávania spracoval Ján Filanda