Povesť o Černokňažníkovi


    V dedine v chudobnej rodine sa narodil syn a dali mu meno Galo. Od svojho narodenia vyzeral akosi čudne, veľké tmavé pichľavé oči, dlhé ruky, čapaté prsty, krivé nohy a na chrbte mal hrb. Aj tak ho rodičia mali radi, starali sa o svojho syna a vychovávali ho v najlepšej viere. Chlapec Galo nielenže čudne vyzeral, ale sa aj zle správal k svojim rodičom, ubližoval im a čím bol starší, žilo sa s ním horšie a horšie. Synove príkoria sa voči rodičom stupňovali až ich utrápil k smrti.
    Nepoučil sa ani po smrti rodičov a začal znepríjemňovať životy susedom a ostatným ľuďom. Tak si ich znepriatelil, že ho vyhnali za dedinu do hustých lesov, na krk mu zavesili krížik, aby ho obrátil na pokánie. No on ani potom neprestal robiť ľuďom zle, prepadával ľudí, ktorých zdržala práca na poli, alebo tých, ktorí chodili za prácou a inými povinnosťami do mesta a vracali sa neskoro večer a v noci domov.
    Svoju obeť hrbatý Galo omámil pichľavými očami, potom ju vláčil cez hory a doly, cesty necesty , tŕnie,  skaliny a strminy do samého rána, až kým ho neosvietil slnečný lúč a odobral mu moc nad obeťou. Keď sa omámené obete prebrali, boli doráňaní doškriabaní, na smrť vysilení, zavlečení ďaleko od domu do Hanovej, na Švábsky potok, do Pafkovej dolinky, na Tarnakovo alebo do Šingliarky. Neustále na krku nosil krížik, preto hrbatého Gala ľudia nazvali Černokňažníkom. Žil oveľa dlhšie ako ostatný ľudia a tak znepokojoval mnohé generácie.
    Neskoršie ľudia zistili, že jeho moc sa pri svetle stráca a ľuďom s karbitkami a lampášmi dá pokoj. Tam kde najviac trápil svoje obete, postavili ľudia železnicu, tieto fučiace čudá stále viac a viac znepokojovali Černokňažníka. Začal sa zaujímať o krížik na svojej hrudi,  ten hrbatého Gala obrátil k dobrému a čuduj sa svete začal ľudom pomáhať. Svedomie ho trápilo za skutky, ktoré za svojho života povyvádzal, oslovil mladú dievčinu čo pracovala na poli, aby zavolala ľudí, nech ho odsúdia za zlé činy. Tak sa aj stalo, súd nariadil, aby sa vyhýbal ľuďom, lebo mu neveria, viac nikto živý Černokňažníka neuvidel,  miesto kde Gala súdili sa dodnes volá Súdenice. Po dlhom čase na kopci za dedinou, kde sa Černokňažník Galo po celý svoj život zdržiaval a sledoval svoje obete, ľudia našli v tráve lesknúci krížik, ktorý hrbatý Galo nosieval a tak nazvali kopec Galov Hrb.

Podľa ľudového rozprávania spracoval Ján Filanda