Povesť o Chlebovom grúni

   Dávno pradávno, keď ľudia verili rôznym príšerám, rozprávali si v dedine, za dlhých zimných večerov, túto legendu. Vždy pred Vianočnými sviatkami sa po dedine potulovala stará žena, ktorá ľudí presviedčala, že na grúni pod Štôsom dozrieva večer na Luciu chlieb. Keď tam pôjdu z dediny slobodní mládenci môžu si odniesť chleba koľko unesú. Gazdovia na svojich skalnatých políčkach nedopestovali vždy dostatok chleba na celú zimu, preto niektorí mládenci uverili podivnej starene, lebo z diaľky bolo vidieť akési bochníky a tak sa vybrali pre chlieb.
    Dlho sa predierali hustým lesom a malinčím, no keď sa pred večerom predrali na grúň, našli tam iba kamene, čo sa z diaľky podobali na bochníky chleba. Ustatí a sklamaní sa aspoň išli napiť vody s prameňa pri grúni a tak začali volať toto miesto Chlebový grúň, miesto kde je prameň Chleboška. Ak bola cesta za chlebom zlá, naspäť bola ešte horšia. Mnohí sa beznádejne zakrvavení zamotali v hustom kroví, zrazu kde sa vzalo tu sa vzalo zjavilo sa neďaleko svetielko, z rozprávania vedeli, že sa tu objavuje svetlonos, čo vodí ľudí po cestách necestách, aj tak ho nasledovali lebo inej možnosti ako sa dostať naspäť nebolo. Nevedeli ale, že svetlonos je v službách zlej strigy z Mačacieho zámku nazvaného podľa mačiek čo sa túlali v okolí vežičkových skál zarastených v kroví. Akonáhle sa mládenci ocitli na Mačacom zámku, zlá striga ich premenila na mačky, ktoré jej oddane slúžili do konca svojho života. Spolu zo zlou strigu chodievali prepadávať a rabovať pocestných a ich vozy aj s koňmi.