Povesť o Baranej diere


   V nedávnych dobách, keď sa v Kremnici dolovalo zlato na povrchu a ryžovalo v potokoch, upútala na závoznej ceste pocestných z dediny diera medzi skalami, ktorá smerovala pod Štôs. Prepadlo ich pokušenie, či sa v objavenej diere nebodaj nenachádza zlato. Preskúmať dieru sa však báli a tak prišli na myšlienku, že do diery vpustia barana a keď sa vráti na jeho rúne a rohoch uvidia či sa zachytil zlatý prach a takto zistia, či je v diere zlato.
    Doviedli barana tlačia ho do diery, ale baran nie a nie poslúchnuť, tlačili ho na silu toľko až sa mu odlomil  ľavý roh. Nakoniec barana do diery vtlačili a  keď sa stratil v  hĺbke diery, postavili pred dieru stráž. Na stráži sa striedali dlho predlho, ale baran sa nevracal. Postupne prehľadali okolitý les, doliny aj pastviny, barana však nenašli.
    Na druhý rok, keď sa na barana už aj pozabudlo išiel mládenec z dediny za paholka na majer pri Tajchu v Kremnici. Ako tak pozerá na stádo gazdových oviec, uvidel tam barana s odlomeným ľavým rohom. Pri najbližšej príležitosti sa rozbehol domov doniesol ulomený roh a priložil ho baranovi, v prvej chvíli bolo jasné, že baranovi patril. Pýtali sa gazdu, odkiaľ má barana, ten priznal, že sa baran pritúlal k stádu jeho oviec a keď nevedel komu ho vrátiť nechal ho v stáde, ale žiadny zlatý prach na rúne ani na rohu nevidel.
    Sklamaní dedinčania usúdili, že Barania diera, ktorú po príhode takto pomenovali prechádza pod Štôsom, ktorej druhý koniec nikto nenašiel, ale je isté, že zlato v nej nebolo. Na tom mieste dnes vidieť zrejmý otvor, ale Baraniu dieru príroda zasypala aj s jej tajomstvom.

Podľa ľudového rozprávania spracoval Ján Filanda