Povesť o Nevoľnom

     Dávno pradávno v čarokrásnom kraji medzi mohutnými vrchmi bola krásna dolina, v nej tiekol bystrý horský potok, ktorý sa musel predierať cez tisíce kamienkov, pritom sa tak spenil, že voda v ňom zbelela, preto dolina dostala po ňom názov Biely potok. Veľké prírodné sily zahradili potok mohutnými bralami, za ktorými vzniklo veľké iskrivé jazero, pri ňom rástlo mnoho stromov, liečivých rastlín a kvetov, naokolo žilo mnoho zvierat a v jazere plávalo mnoho rýb. Nečudo, že sa pri jazere usídlili dve krásne víly. Všade okolo bolo veľa obživy, nebolo inej starosti a tak víly celý deň tancovali. Ako to už býva, nič netrvá večne, prišla krutá búrka, duneli mohutné hromy, od ktorých popraskali kamene na hrádzi jazera, mohutný príval vody pretrhol hrádzu jazera a jazero vytieklo.

   
   Po tejto katastrofe zvieratá odišli a rastliny hynuli, víly od veľkého hladu už nevládali tancovať a ledva sa uživili lesnými korienkami. Takto ubiedené a nešťastné našli dvaja bratia, lovci, ktorí sa podujali zistiť kde sa zver odsťahovala, víly z nehostinného miesta odviedli na slnkom zaliaty kopec. Jedna víla si poranila nôžku a nemohla ísť ďalej. Bratia postavili malú chalúpku, že tam zostanú, kým sa víla vylieči. Spoločný život s vílami sa bratom zapáčil a tak zostali naďalej žiť v postavenej chalúpke. Keď sa to dozvedeli neprajníci žijúci na okolí, prišli zo severu, z juhu i zo západu ako votrelci, začali vyháňať bratov, že je územie nie voľné lebo patrí im.
    Chrabrí bratia tvrdo zaútočili na neprajníkov a zahnali ich do hôr. Pri naháňačke votrelci vysmädli a začali hľadať prameň vody, kde by si uhasili smäd. Hľadali a hľadali, prameň však nenašli. I keď veľmi smädní, začalo ich to tešiť, že nedostatok vody donúti bratov chalúpku bez boja opustiť. Bratia však objavili výdatný prameň vody, začalo sa im dariť, pribúdali potomkovia a stavali si nové chalúpky. Chalúpky ochraňovali a nezabúdali ako im neprajníci vyhrážali, že tu nie je voľné, nie voľné a nie je voľné, tak začali svoje sídlo nazývať Nevoľné. Potomkom sa na Nevoľnom darí, dodnes dedia po svojich predkoch húževnatosť, pracovitosť a nepoddajnosť, mnohé devy po krásnych vílach zdedili krásu a láskavosť.

Podľa ľudového rozprávania spracoval Ján Filanda